Dokumenty v sekcii “Kronika obce” sú presným prepisom kroniky, vrátane gramatických chýb, preklepov a nárečových, či dobových slov.
Presný písomný záznam o vzniku obce resp. usadlosti miest. Pravdepodobne bola založená asi pred 500 rokmi zemepánom Zemianskych Sadov. Bola to usadlosť, pozostávajúca za niekoľkých poddanských rodín. Z toho je i názov Pusta Kert (Pustá záhrada). Neskorší názov Pusta Kert, teraz Pusté Sady. Administratívne patrili Zemianskym Sadom. Feudálnymi majiteľmi (zemepánmi) boli grófske rodiny Illésházy a Thurzó, ktoré tu postavili pekný kaštieľ, ktorý bol spustošený. Neskorším majiteľom bol gróf Eszterházy. Poľnohospodárski robotníci, deputátnici boli nemilosrdne vykorisťovaní zemepánmi. Ich život bol neutešený ani v období predmníchovskej republiky. Keď koncom roka 1918 obnovila svoju činnosť sociálno – demokratická strana v Zemianskych Sadoch, aj mnohí z Pustých Sadov vstúpili do jej radov. V decembri 1920 vo veľkom štrajku solidárne postupovali so svojími susedmi. Po založení KS v Zemianskych Sadoch poľnohospodárski robotníci z Pustých Sadov a najmä tí, ktorí pracovali na veľkostatku v Zemianskych Sadoch vstúpili do jej radov. Na čele tunajšej skupiny stáli Štefan Šípka, Vincent Majka a ďalší. V štrajkoch a iných akciách organizovaných strane postupovali spoločne so svojimi susedmi. R. 1925 bola prevedená čiastočná parcelácia pôdy, kedy si roľníci odkúpili od veľkostatkára pôdu. Takto vznikli malí a strední roľníci, ktorí po kúpe pôdy, poľnohospodárskeho zariadenie sa veľmi zadĺžili. K dlhom pribúdali dane. Najmä počas veľkej hospodárskej kríze, kedy poľnohospodárske produkty boli lacné, nemali odbyt, súd nariaďoval exekúcie. Mnohí malí roľníci prišli o svoj malá, ťažko nadobudnutý majetok. V októbri 1938 komunistická strana bola zakázaná. Slovenského národného povstania sa zúčastnili: Štefan Zajiček, Jozef Račo, Štefan Hlavica, Štefan Baus, Jozef Jankovič, Jozef Kušnír, Vojtech Arnold, Jozef Trnka, Štefan Konopa, František Kuracina. Po oslobodení Sovietskou armádou bol založený miestny národný výbor. Komunistickú stranu r. 1945 po oslobodení opäť zakinizoval Ján Hornáček, ktorý bol z tzv. Slovenského štátu perzekvovaný.KS mala vtedy 32 členov. Do Víťazného februára komunisti viedli sústavný boj s tamojšou Demokratickou stranou. R. 1957 bolo založené JRD, ktoré až po r. 1960, kedy sa previedli kádrové zmeny vo vedení, sa začalo stabilizovať.
Miestny národný výbor zo dňa 6. 2. 1969 dal mi poverenie, aby som ako miestny učiteľ prepracoval kroniku tunajšej obci. Chytil som sa tejto úlohy a to tým viacej, že som zistil, že v kronike chýbajú mnohé roky z ktorých nie je žiaden záznam a tiež vôbec minulosť nie je nijako spracovaná. Nie som rodákom z Pustých Sadov a preto mi bolo ťažko začať pracovať ako neznámemu, ktorý nepozná tunajšie pomery. Avšak našli sa ľudia, ktorí mi ochotne podali pomocnú ruku, za čo im vyslovujem i na tomto mieste srdečnú vďaku. Boli to Ľudovít Gažovič, tunajší rodák, nateraz bytom v Šintave a poslucháč Vysokej školy výtvarnej Ján Čirka, ktorí mali na tom prvotný záujem, aby čo len možno najstaršie dejiny boli zachytené a všetko pre budúcnosť zavečnené.I sám som vyhľadával rôzne pramene a čo som v týchto prameňoch našiel uvádzam do kroniky, čo bolo v začiatkoch zameškané.
Ako úvod zapisuje sa časť, ktorá je o Pustých Sadoch uverejnená v maďarskom znení v knihe Nitra Vármegye – monografiája. Je to málo čo kniha obsahuje, ale aspoň čiastočne dalo podklad, aby sa rozšírila ďalšia historická časť tejto obci. Pôvodne v najstarších rokoch bola obec veľmi slabo obydlená, bolo tu iba niekoľko domov, okolo ktorých boli záhrady. Obec so svojimi pozemkami patrila grófskej rodine Illésházy, ktorá mala v Sedmohradsku rozsiahle majetky a na týchto majetkoch mala svoj kaštieľ v ktorom aj bývala. Praobyvatelia obce chceli obec rozšíriť. Na túto myšlienku prišli po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918. Ovšem bola tu prekážka, že majetky patrili do vlastníctva tejto grófky Illésházyiovej. Táto však nechcela pozemky predať a viazala odpredaj, že chce vidieť občanov Pustých Sadov, ktorí chcú tam pozemky stavať. Myšlienka sa zdala veľmi ťažko prevediteľná, lebo sa obávali cestovných trov, ktoré vyžiadala cesta do Sedmohradska. Keďže sa nenašli iné východisko a grófka bola vo svojej požiadavke neoblomná, tak sa rozhodli na cestu do Sedmohradska k p. grófke, aby vykúpili potrebné pozemky. Na túto cestu sa podnikol Martin Gažovič, narodený v roku 1869, ktorý zomrel v roku 1925 v Pustých Sadoch a Ján Családy, tiež obyvateľ Pustých Sadov. Dostali sa ku pani grófke, na ktorú museli urobiť dobrý dojem, lebo p. grófka vzdala sa vlastníctva grófskych pozemkov a bola natoľko veľkodušná, že dvom občanom, ktorí tam boli osobne, hradila aj cestovné trovy, pričom sa dala veľmi podrobne o Pustých Sadoch informovať. Sľúbila, že Pusté Sady aj navštívi, ale prišiel koniec vojny, pre ktorý svoj úmysel nemohla uskutočniť. Behom doby po vojne prišla však pozemková reforma, ktorá položila ruky na grófske majetky a tak i na tento grófsky majetok a nebrala do úvahy zrieknutie sa z majetku uvedenej grófky a žiadala, že majetok sa musí zaplatiť. Dotyční uchádzači, ktorí chceli stavať domy, museli zákonom určenú čiastku za pozemky zaplatiť. Je len samozrejmé, že na prvom mieste dostal stavebné pozemky Gažovič a Családy. Pozemky boli rozdelené chudobným v záhone Pazdvedy, ktorá čiastka sa pre tieto stavebné ciele rozparcelovala. Týmto pozemkom samozrejme, boli aj rozsiahle záhrady, ktorých majitelia si dorábali najpotrebnejšie potreby pre svoje živobytie. V tej dobe bol život veľmi ťažký, takže dobre padlo, keď pozemkom patrili aj takzvané záhrady. V uvedenej časti, ktorá je citovaná v monografie župy Nitrianskej je uvedené, že v obci boli dva kaštiele. Neboli to kaštiele v úplnom slova zmysle, boli to väčšie dlhé domy, v ktorých však bývali len árendátori, nakoľko grófi od nepamäti tieto pozemky vyárendovali. Najstarší árendátori boli bratia Lajos Kohn a Adolf Kohn, ktorí boli bratia a tieto tzv. kaštiele obývali, ktoré však mali veľmi jednoduché zariadenie a to také ako si mohli tí árendátori v tej dobe zadovážiť. Takže záznam v príručke maďarskej je mylný, nakoľko pod kaštieľom sa rozumie niečo podobné zámku, ktoré potom má aj veľkopanské zariadenie a aspoň okolo takéhoto kaštieľa bývajú vysadené parky, čo v Pustých Sadoch nikdy nebolo.
Uvádzame zoznam pôvodných obyvateľov obce Pustých Sadov z roku 1900:
- Ján Saršil + v Amerike
- Vaško N.
- Kováce Szolcsány v dome veľkostatku, teraz tam býva Jozef Buček
- Jozef Rubanický
- Rim. kat. ľudová škola
- Majer, ktorý patril ku kaštieľu
- Kováčska a kolárska dielňa, patrila tiež k majeru
- Adolf Kohn – budova pre gazdu, gazda bol obyčaje niektorý občan
- Donáth Jakub
- Kušnír Pavel, sedliak, súkromník
- Šárik Pavel, malá roľník
- N. Vyvodík, dedo terajšieho predsedu
- Adam Čirka
- Dlhý Čuvala, spolu dva domy
- Šalamon Klein, obchodník – žid
- Jakub Pollák, mäsiarov otec
- Izidor Šťastný, sedliak, veľký roľník
- Herceg Ján, richtár dediny, jeho potomci sú Hudákovi
- Matúš Vaško, roľník
- M. Šťastný, želiar
- Dvojdom, Matúš Uhela a František Gažovič
- Horný majer, miesto druhého kaštieľa pri soche panny Márie, postavená 1887
- Bratia Šlahorovci, Martin a Ján
- Gabriel Šipka, prľník
- Martin Michalec
- Adam a Izidor Hornák, bratia v jednom dome, roľníci
- Štipák a Hornák, bývalý majster, odkúpili to uvedení od pozemkovej reformy
- Jozef Chudáček, maloroľník, mnohodetný a býva v tomto dome i toho času ešte jeho dcéra
- Pavel Kušnír, býva tam toho času jeho syn Vojtech Kušnír, roľník
- Karnas Michal, želiar, ktorý však už dávno zomrel
- Dominik Vondena, roľník
- Vincent Kušnír, krajčír, toho času tam býva jeho syn
- Vincent Török, roľník
- Dlhý Štefan, ev. náb. žena katolíčka Zuzana
- Štefan Kujovič, roľník zať Martin Kollár má ženu Kujovičovú dcéru
- František Šimko
- Lukáč Štastný
- Tomáš Kušnír, žena mala zvláštne priezvisko.
- Ignác Hlavina
- Anton Majdling, kováčsky majster
- Urban Nemeček, roľník
- Ján Hornáček ev. náb
- Adam Búna, želiar a Minárik Ľudovít bývajú spolu
- Lukáč Loiš
- Michal Pavlík, i otec bol Michal
- Štefan Kriška
- Neobývané fundiško
- Peter Rajčo
- Veľký dvor, Ondruška Lukáč, Adam Hornák, Ján Donáth a Lukáč Čirka, bol to verejný dvor v ktorom bývali od nepamäti niekoľkí obyvatelia a preto sa to volalo odjakživa dvor verejný
- Melichar Sudovský, roľník, bohatý
- Jozef Fančovič, maloroľník
- Ján Hajdek, roľník
- Ľudovít Pavelka a Ján Pavelka spolu obývajú jeden dom
- Izidor Vaško, roľník
- Bratia, Sudovský Lukáč a Augustín, po nich obýva Rido Horňák roľ.
- Lukáč Ondrušek, zať Jankovičov, roľník
- Martin Ondrušek, roľník
- Július Vaško, fuják
- Hrotík Gašpar – Jozef Levčík, M. Dávidek, maloroľníci
- Peter Vaško, najbohatší roľník v dedine, nazývali ho i červeným, aby bolo rozoznať, keďže Vaškov bolo niekoľko
- Tomáš Vaško, huhlák, roľník
- Lukáč Vaško, olejník, vlastnil bohaté záboje
- Emil Hutera, roľník
- Gašpar Vaško a Peter Vaško, dvojdom
- Bogoľa, Gažovič Filip a Izidor Šťastný
- Hrdlička František, lesný, ženu mu prezývali strapatá Agneša
- Matej Vaško, roľník, ostalo im meno Matejov
- Melicher Vaško
- Vincent Hrotík
- Augustín Sudovský
- Dominik Sudovský
- Urban Stánko a Lukáč Čirka, spolbývajúci
- Jozef Kabát
- Ernest a Štefan Kujovič
- Adam Koberčík
- Chudobinec
- Jozef Tomša
- Rodina Šlahorová
- Valent Hrotík a Jozef Vaško
- Tkáčov dom krížny
- Belo Baus a Teofíl, krajný dom
Na Kráčinách bývali:
Michal Čalád, roľník
Krištof Štastný, roľník
František Gažovič, roľník
Michal Hornáček, roľník
Ignác Štastný, želiar
Ján Brúna, želiar
Jozef Vaško, hakerdo
V rokoch 1860 boli v obci pozemky veľmi lacné. Dali sa tieto bez každých ťažkostí zadovážiť. Správa o tomto sa dostala na Myjavu a preto potom niektorí roľníci prišli sem, kde si pozemky kúpili, ovšem si ponechali svoje pôvodné náboženstvo, ale sa vžili medzi miestne obyvateľstvo, takže ani počas ich pobytu neprišlo k žiadnym výtržnostiam, ale spolu nažívali ako sa na obyvateľov jednej obce slušalo. V začiatkoch boli domy kryté slamou. Vaško Peter, majetný roľník vyhorel a tento začal potom pokrývať svoje budovy šindolom a pri požiari, ktorý sa opakoval zaviedol krytinu škridlicou, čo potom sa i ostatní obyvatelia presvedčili, že je to výhoda a začali tiež pokrývať škridlou. I Sudovskému poľahli budovy požiarom, tento však potom tiež upotrebil krytinu tvrdú. Požiar zničil obytné domy Šimko, Kušnír, Hornáček, zhorelo im všetko a po ohni im zostala len stodola. V ďalšej dobe si tu postavia aj Ľudovít Kušnír obytný dom, ktorý nezapadol do stavebnej línie a vždycky bol osamotený od ostatných obyvateľov. Pôvodne, kde teraz sa nachodia obchody bola postavená buliareň, v ktorej si obec odchovávala plemenákov. Boli tu dve miestnosti. Druhá miestnosť sa používala ako chudobinec. Najstaršia obyvateľka tejto miestnosti bola Kokeška. Nemala nikoho, úplne bola chudobná a preto cez zimné mesiace museli ju ľudia stravovať aby nezahynula hladom. I viac takýchto obyvateľov sa dostalo do chudobinca, ktorí boli odkázaní na dobrodenie miestneho obyvateľstva. V roku 1848 na Petendoch pravá strana ktorých bola vysadených vinohradmi viedla sa oslobodzovacia vojna proti Maďarom, ktorí silou mocou utláčali Slovákov. Toto povstanie viedol Korec, ktorý pochádzal s Paty. Bol natoľko zbehlý v bojoch, že úspešne bojoval proti Maďarom. Za doby učitelovania Ravsza bol on jediný vzdelaný človek v obci. Nikto iný mimo neho tu nebol. Ravasz mal k ľuďom dobrý postoj. Snažil sa mierniť ich položenie až na to, že bol notárovým synom zo Žlkoviec. Bol maďarského presvedčenia a preto na slovenčinu nedbal a to tým viacej, že jeho žena bola Rakušanka. Nemka, ktorá tiež nevedela si nájsť postoj k miestnym obyvateľom. Ravasz snažil sa pomôcť chudobným žiakom. Jeho pomoc však siahala po finančné prostriedky, ktorá sa obyčajne končila z jeho výhovorkou: “Chlapče, máš peniaze, ale nadanie máš a to Ti nijako nepomôže!” Potok Jác veľmi často vylieval zaplavil okolo nachádzajúce sa lúky až po patanský chotár. Nebolo to proti tomuto žiadnej pomoci, keď sa však zistilo, že ročne sa narobí veľa škody, v roku 1920 sa prikročilo ku regulácii potoka. Potok tečie od Bojničiek a po celej svojej ceste robil škody. Pretože v potoku sa kúpavali rôzne zvieratá bola táto voda nepoužívateľná a preto sa vyhľadávali dve studne a tieto boli hojne navštevované od obyvateľov z ktorých si brali vodu na pitie. Obyvatelia žili biedne. Zárobkových možností nebolo len na veľkostatkoch a pretože veľkostatkár vedel, že sú odkázaní na statkoch v zárobku platil im slabo. V dôsledku tohoto položenia odchádzali potom ľudia za zárobkom do Ameriky. Pretože boli usilovní i tu dobre zarábali a posielali svoje úspory aj domov a tak sa obec začala rozrastať. Zvláštne je to, že majetnejší ľudia žijúci v obci chovali sa zvláštnym spôsobom proti chudobným, nesnažili sa týchto nijako podporiť. Najstarším obyvateľom, ešte praobyvatelia spomínali Šťastného, ktorý 12 rokov slúžil u vojska a odtiaľto si doniesol určité vedomosti, ktoré sa snažil potom aj doma medzi obyvateľstvom uplatniť. Žila tu tiež starenka Maceská. Väčšej časti roku pásla husi. Bola už natoľko zoslabnutá, že sama ani túto činnosť nevedela prevádzať a preto jej väčšinou pomáhali deti. Hovorí sa o nej, že zomrela veľmi stará i keď zažila mnoho biedy vo svojom chudobnom položení.
Mená pozemkov
- Padvéd
- Záhumnie
- Remarancie
- Kopanice
- Horné piesky
- Dolné piesky
- Lúky, na teraz odvodnené
- Petend, zadok a predok, uribirtok vinohrady
- Domoviny, parcelácie
- Záhrady
- Ferenc, hegyi, výsady
- Studená dolina
- Delvárky
- Záhrady
- Doliny, vinohrady
- Prosniská, tieto dávajú najlepší výnos
- Pograni
Názvy pozemkov dokazujú, že tu sa prevádzala silná maďarizácia a v dôsledku tejto silnej maďarizácie majú mená aj uvedené časti pozemkov. Miestni činitelia boli proti pomenovaniu bezmocní a nemohli nič učiniť aby pomenovanie pozemkov bolo slovenské.
Na dolnom konci býval Hrotík Ištván, ktorého volali Ištokom. Tento bol s prácou úplne zodraný, nakoľko to bo veľmi pracovitý človek, ktorý nevedel ani len chvíľku zaháľať. Podobný prípad bol aj na hornom konci, kde býval Šimko Ján, ktorý chodil už o palice, lebo od práce nevedel sa nai vyrovnať a musel byť odkázaný na pomoc paličky. Do obci sa dostala určitá Katerina Kokešová, ktorá bola herečka vo Viedni, tam vystupovala. V Pustých Sadoch si kúpila určitú výmeru pozemkov. Potom však už ako staršia sa do sitého chlapa zaľúbila a s týmto potom celý svoj majetok, ktorý mala prelumpovala, takže zostala v úplnej biede a ako už bolo spomenuté na určitom mieste kroniky žila potom v chuddobinci, kde sa občania museli starať o jej živnosť, aby nezahynula hladom. Bola v obci tiež rodina Bučková. Bučko bol dôstojník, ovšem pri tomto svojom povolaní sa naučil piť a takto tiež celý majetok prepil. Rodina Slezáková – postihol ju tiež podobný odud. Mali majetok a dali sa na cestu pijatiky a ich syn zomrel už ako žobrák bez každého hmotného zabezpečenia. V roku 1910 mala obec 70 obytných domov. Ľudia žili biedne a pretože v obci nemali zárobkové možnosti, vysťahovali sa tam, kde si našli prácu a zamestnanie. Boli v obci aj remeselníci, ale títo tiež nenachádzali dostatok výživy a preto museli odísť do cudzích krajov a hľadať si v týchto krajoch zamesstnanie. I rodák Gažovič, ktorý sa vyučil za obuvníka v začiatkoch pracoval doma a podom išial za prácou do Seredi. Tu sa tiež nenašla pracovná príležitosť pre neho a išiel za prácou ďalej a dostal sa až do Gottwaldova, kde sa stal mechanickým výrobcom a pretože si v tomto odbore nadubudnul prax, dostal sa aj do Zlína. Pracovnéí možnosti v Zlíne pre mnoho zamestnancov sa zhoršovali. Preto Gažovič si musel zasa hľadať zamestnanie na iných končinách. Našiel si zamestnanie v Hlohovci, kde Meric Brody mal malú továreň. Tu pracoval päť rokov, z ktorých tri roky bol obyčajným robotníkom a dva roky bol vedúcim pracovného oddelenia pre výrobu obuvi. Kapacita tejto továrne bola ročne 120 – 150 párov obuvi. Pretože i v Seredi sa javili takí ľudia, ktorí chceli z mozolov robotníkoz zbohatnúť, volali tiež Gažoviča do Seredi. Bol to obuvnícky majster Hričovský, ktorý so svojím spoločníkom arizoval továreň Bratia Braier, v ktorej pracovalo asi 100 ľudí. Väčšinou sa pracovalo ručne a pri tejto rečnej výrobe sa našiel čas, že sa mohlo preacovať aj doma pre občanov okolitých obcí. V továrni Breier sa vyrábala obuv pre pohraničnú stráž, ktorá bola známa pod menom kanadky, maďarsky ju volali vádaszcczip. V tejto dobe o sociálnej starostlivosti a postavení robotníkov nebolo vôbec postarané. Robotník dostal koľko si zarobil a o iného životné podmienky nikto sa nestaral, každý mal za to, že zo svojho zárobku môže sa uživiť. U Hričovského sa tieto pomery ešte zhoršili, čo mu nijako neslúžilo ku cti, lebo bol hlinkovec a ako taký mal aspoň čiastočne dbať na postavenie robotníka. U tohoto sa finančné pomery zhoršovali a preto si hľadal spoločníkov, ktorí by mu poslúžili kapitálom s ktorým kapitálom by sa mohol postaviť na nohy a továreň si viesť naďalej. Našli sa ľudia v osobách Júliusa Strašivtáka a Františka Benkovského, ktorí mali peniaze a poskytovali tieto do podniku. Z týchto peňazí sa zakúpil jeden stroj, ktorý už bol moderný, takže boli lepšie pracovné možnosti. Ďalšie stroje však preto, že podnikatelia nechceli poskytnúť ďalší kapitál, nemohli sa zakúpiť. Z tohoto dôvodu všetci zamestnanci sa po odpracovaných hodinách ponáhľali domov, aby pre obyvateľov z okolia mohl vyrábať ručne obuv. Hričovský platil svojim zamestnancom 17 korún na hodinu, čo nebolo v tej dobe nijako dobrý zárobok a rodina mohla z tohoto ako-tak vyžiť. V Pustých Sadoch robotnícke hnutie sa trocha rozprúdilo. Gejza Hlavina bol starý komunista, ktorý sa snažil vnášať medzi robotníko niektoré myšlienky komunizmu a takto pomôcť robotníkom k lepšej výžive. Ideovú náplň a pomoc dostával od bratov Dubravcov z Rumanovej, ktorí boli už aj vtedy ako komunisti na výške. Vcelku komunistická strana mala málo členov v obci.V tej dobe všetky strany sa snažili získať pre svoju stranu voličov. Slovenská Hlinková ľudová strana a agrárna boli silné. Politické uvedomenie ľudí bolo veľmi slabé. Hlinkuvu líniu udržiaval Dávidek. Zástupca komunistov bol Ležovič, ktorý však bol slabý, nestaral sa patrične o stranu, no a preto sa táto dostala takto do nesnádzí a do úpadku. Hlavnou príčinou, že strana sa nemohla rozvíjať bola tá, že občania boli nábeženstva rímsko-katolíckeho a boli až bigotne postavení do služieb totoho náboženstva. Čomu dosvedčuje tá okolnosť, že na bohoslužby dochádzali do Bábu aj v zime ako aj v letných mesiacoch, ale nielen na omšu, ale aj na litánie, čo považovali tiež za veľký priestupok, keď sa niekto týchto odpoludňajších bohoslužieb nezúčastnil. Náboženský život nebol však na výške. Väčšinou správcovia farností Štefan Jakabovič, František Backádi, Ignác Ďurjak, holdovali pijatike a preto, že pri fare bol vinohrad, takže mali svoje víno, ktorí i bezplatne mohli používať. Durjak sa vyznačoval tým, že vedel krásne spievať a pre tento jeho krásny hlas aj tí, ktorí neboli oddaní náboženstvu navštevovali jeho bohoslužby. Neskôr však iste v dôsledku nemierneho pitia aj hlas stratil. Pretože nebolo žiadnych dopravných prostriedkov, do Pustých Sadov nechodili vyučovať náboženstvo a najmä v zimných mesiacoch sa im do obci nechcelo prichádzať. Keď už píšeme o náboženských pomeroch, musíme spomenúť aj farára Palovčíka, ktorý tiež nebol nijako obľúbený a skoro odišiel. Ako aj farár Garay nepostupoval tak, ako mal, mnohé veci preháňal a nevybavoval tak, ako sa to svedčilo na farára. Medzičasom keď bola fara uprázdnená v Bábe, zastupovali tu kapláni Ján Pozdech, Alojz Miklovič, ktorí sa snažili zavinené nedostatky odstrániť a páchané krivdy napraviť. V poslednej dobe je správcom fary Štefan Neumann, ktorý snaží sa po stránkach ľudskosti vyhcádzať veriacim po ruke. Za horeuvedených okolností bola v reči aj stavba kostola, nakoľko postavená kaplnka svojím priestorom už nevyhovuje, ake uskutočnením tejto myšlienky neprišlo a za dôvod sa uvádza, že zbierka nebola dostatočná, aby sa stavba kostola mohla uskutočniť. Boli však aj mnohé názory, ktoré sa javili v tom, že sa nenašla zhoda na ktorom mieste mal byť nový kostol postavený.Možno toto bolo hlavné, že sa myšlienka neuskutočnila, ale ostala stále nedokončená až do dnešnej doby, v ktorej dobe sa zasa prikročilo k uskutočneniu a JRD je zárukou, že sa táto myšlienka uskutoční a obec dosiahne toho, po čom mala dávnu túžbu.
Obyvatelia Pustých Sadov poväčšine pestovali na svojich pozemkoch obilie a to preto, že tieto im dávali najväčší výnos. Okopaniny pestovali väčšinou pre seba a hlavne preto, aby ničili burinu, ktorá sa dostala medzi obilniny a na pozemky. Zo začiatku obiliny mlátili ručne, cepami, obyčajne vo štvorke. Neskôr zakúpili si ručné stroje mlátacie, potom neskôr prišli do užívania tzv. geple, a až potom pomaly sa javili benzínové a parné mláťačky. Mlátenie bolo vždy špičkovou robotou a obyčajne počas mlátenia bola na nohách celá dedina, aby sa táto práca čím skorej skončila. V roku 1910 v dobe žatvy a mlatby prišla veľká búrka. Táto búrka mala takú silu, že kríže, ktoré sa v tej dobe ukladali na pozemkoch, brala až na siedme a ôsme pozemky a po búrke ľudia mueli nasadiť námahu, aby túto námahou si doniesli kríže zasa na svoje miesta. V dobe, keď zemepán predával pozemky, evanielici z Myjavy si kúpili horný majer. Na tomto hornom majeri začali účelne a dobre hospodáriť, takže disiahli značných hektárových výnosov. Pre túto skutočnosť potom sa do obci prisťahovali aj ďalší, ktorí tiež sa tam usadili. Nemožnos zistiť, prečo obyvateľ Dlhý Čuvala odišiel do Šalgočky a tam sa usadil. Tento Dlhý mal aj syna, ktorý bol žandárom, pretovšak, že toto povolanie dalu mu možnosti rozháraného života, nedožil sa dlhého veku a ako mladý zomrel. Obec, keď bola aj malá, ale mala aj zo svojho lona významných ľudí a bolo ich niekoľko. Prvý bol Dr. Eduard Sudovský, ktorý v počiatkoch študoval bohoslovie a bol klerikom. Neskôr však toto štúdium zanechal a vyštudoval na doktora práv. Ako doktor práv dostal sa do zamestania do kremnickej mincovne a tu zastával vysoko postavené miesto, takže svojej rodnej obci robil dobré meno. Bývala v obci tiež rodina Šáriková. Tu boli deti, ktoré boli veľmi nadané. Ovšem dostali skoro ťažký osud, zostali siroty a nakoľko sa nemal kto o nich starať finančne, nemohli sa dostať na také miesta, ktoré by si podľa nadania zasluhovali. Vicno Šarík bol maliarom a jeho obrazy, hlavne krajinky a zátišia boli na výške. Nebol však schopný tieto speňažiť. Miško Šárik dostal sa do Košíc a mal v hlavnej triede Košíc mäsiarsky obchod a to veľmi výnosný. Keď Maďari okupovali Košice, presťahoval sa do Liptovského Mikuláša, kde jeho brať Ľudevit bol úradníkom a ako takýto mu sa snažil spríjemniť pobyt v Mikuláši. Vojtech Šarik pracoval v rozhlase. Pracoval aj jeho syn Michal, ktorý sa vyšvicho neskôr na policajného inšpektora. Hlavná príčina ich ďalšieho vývoja bola chudova a hlavne to, že nedostatok hmotných prostriedkov pôsobilo to, že sa nomohli dostať na vysokú školu a takto si zadovážiť vysokoškolské vzdelanie. Z rodiny Hornáčkovej dcéra Anna sa vydala do Pastúchova, za Jursu. Z tejto rodiny sú synovci, z ktorých jeden je hlavný inžinier a druhý sa dostal do diplomatickej služby a dlhé roky zastával tajomníka veľvyslanectva v Indii.Ako takýto občas, keď ináč nie, cestou rozhlasi si spomenul aj na svoju rodnú obec, ovšem posledné udalosti o jeho pobyte sa dostali na cestu zabudnutia.
Cesty, ktoré viedli cez obec boli obyčajne štrkované. V jarných mesiacoch navozili si na cesty štrk, aby cez letné mesiace mali ľahšiu dopravu na svoje pozemky, tiež bola doba, keď obyvatelia mali značné starosti s pitnou vodou. Nie každá voda bola pitná. Bola obecná studňa, ktorá sa volala Konská a to preto, lebo z tejto vody sa mohol napájať aj dobytok. V poslednej dobe pri mlyne vyskytol sa prameň, ktorý vydáva pitnú vodu a to vo veľkom množstve. Choroby v obci sa vyskytujú, ovšem len v ojedinelých prípadoch, o hromadnom ochorení nemôže byť ani len reč. Občan Gejza Hlavina bol z presvedčenia komunista ako taký snažil sa toto presvedčenie aj realizovať medzi ostanými občanmi. Občan Dávidek zastupoval odborné združenie robotníctva a po tejto linke sa snažil pre obec dostahuť aj také výsledky, ktoré bez jeho dosahu by sa neboli uplatnili. V roku 1927 na konci dediny posatvil mlynársky master Kirš mlyn. tento mlyn sa tešil veľkej popularite, preto, že mal prvotriedne stroje a mlel veľmi jemnú múku, dochádzali i z okolitých obcí do mlyna ľudia, aby si svoje obilie zomleli v tomto mlyne. Mlyn bol potom znárodnený a bol aj z prevádzky vypojený, avšak aj toho času ešte sa v obci nachádza a v páde potreby mohol by poslúžiť obyvateľom miestnej obci. O tomto mlyne pre miestnu kroniku sľúbil príspevok mladší Kirš, ktorý je súčasným majiteľom, ale tento príspevok doteraz ešte nedodal a bude sa musieť tento dodatočne do kroniky zapísať už len preto, že mlyn slúžil záujmom celej obce a tiež sa tam nachodí prameň, ktorý vydáva dobrú pitnú vodu. Za prvej svetovej vojny bola v obci veľká bieda. Prevádzala sa rekvirácia, ktorá pozostávala z toho, že vojaci ozbrojení chodili z domu do domu a hľadali obilie, ktoré potom zobrali na účely vojenské. Ľudia, ktorí sa obávali hlado obilie obyčajne zakopávali do svojich príbytkov, vojaci však s bajonetmi aj toto hľadali, aby mohli čím väčšie zásoby ukoristeť. Po skončení druhej svetovej vojny prišla do obci časť maďarskej armády, ktorí boli známi pod menom sionisti. Títo tu boli iba niekoľko dní a boli to hlavnie Židia, ktorí sa snažili pomstiť krivdu, ktorá bola páchaná na židovských obyvateľoch. Ich dôstojník, ktorý im velil, chodil na koni po obci s vytiahutou šabľou a takto chcel dosiahnuť uznania autority od miestneho obyvateľstva. Snažili sa uvádzať evidenciu všetkého toho, čos a v obci nachádzalo, avšak túto evidenciu nemohli nijako dokončiť, lebo pod náporom iného vojska, ktoré sa od obci dostalo, museli obec opustiť a smerom na Hlohovec sa vzdialiť. V obci sa nachodí i židovský cintorín na Pažity za MNV, do ktorého cintorína sa pochovávali židovskí obyvatelia, ktorí medzi tunajším obyvateľstvom pomiešaní bývali. Najznámejšie židovské rodiny boli Klein a Kohn, ktoré sa najdlhšiu dobu v obci zdržovali a snažili sa ľahkým spôsobom, najmä obchodmi, krčmou uživiť svoju rodinu. Pôvodný rímsko katolícky cintorín bol za Krškovým humnom. Krškov dom bol v obci najstarším domom. Pôvod tohoto domu sa počínal do roku 1790. Na tomto dome okná neboli gitované, ale len blatom zamazané a klincami upevnené. Potom neskôr bol postavený na tomto mieste nový dom, ktorý bol už modernejší a aj uhľadnejšíe postavený.
V obci sa nachádzajú tieto sochy a pamiatky: socha sv. Jána a panny Márie. Pôvodcovia týchto sôch sú neznámi. Na ceste vedúcej do Bábu je drevenný kríž, ktorý dal postaviť Peter Vaško. Pred školskou budovou tiež sa nachádza pri škole drevený kríž, ktorý tiež údajne dal postaviť Peter Vaško. Socha panny Márie je od roku 1770. Oprava sochy sv. Jána bola prevedená v roku 1930. O oprave ústne podanie zachovalo túto príhodu:
Mladík z obce sa usmieval, keď sa prevádzala oprava. Ba po oprave túto sochu aj poškodil. Nevie sa, či to bol za potupenie tejto sochy ale mladík behom roka na túto príhodu doplatil. A zomrel.
Morálka miestneho obyvateľstva bola tiež veľmi slabá. Ústne podanie zachovalo, že keď sa staval kostol, poťažne kaplnka, boli obyvatelia takí morálne slabí, že tam z dovezenej tehly, ktorá mala slúžiť kostolu, kradli bez toho, že by boli mali aspoň aké-také výčitky svedomia. Za dedinou vznikol tzv. výmol. Výmol vznikol z toho, že ľudia brali hlinu na výrobu surových tehál. Najstaršie doby – vtedy stavali ľudia z nabíjanice, neskôr však zo surových tehál, ktoré surové tehly si sami svojpomocne vyrábali. V roku 1945 obec obsadili Nemci. V škole bol štáb, v kaplnke mali pozorovateľňu. Z tejto pozorovateľne potom aj strieľali. Počas tejto streľby poškodili veľu natoľko, že kríž padol na zem. Kríž sa v krátkej dobe opravil, ale oprava plechu nebola prevedená v nedostaktu nepozornosti obyvateľov a až v roku 1954 bola opravená. Je zaujímavé poznanie, že ženy chodili právať k studni, pri ktorej bol hrant. Za hrantom bol strom. Bol to strom starý, spadnutý, ne ktorom strome rozprestreli šaty a tieto potom bili piestami. V tej dobe sa vôbec nepoznalo iné pranie, len pranie pirstami. Na vŕšku za dedinou bola už spomenutá studňa, ktorú volali Koniarka, bola to tiež zdravá pitná voda. Meno Koniarka pochádzalo od toho, že tam obyvatelia, ktorí išli do chotára na práce napájali svoje kone.Mlyn, ktorý bol už v kronike spomenutý, začal sa stavať v roku 1915 rodinou Kiršovou. Táto rodina pochádzala zo Šintavy a tento mlyn bol dokončený v roku 1920.
Toľkoto sa podarilo zistiť z ústneho podania od najstarších občanov, ktorí ešte žijú a uvedené udalosti mali v pamäti.